Pro mnohé je téma adopce stále velkým tabu. Spousta lidí si nepřipouští, že právě adopce může být jednou z možností založení si rodiny. Možná právě kvůli tomu, že se o ní nemluví otevřeně a najdete pouze málo článků nebo blogů o této problematice.

Týká se to také Katky Reptové, která se rozhodla nestydět se za to, že její dítě nemá její a manželovu krev. Právě naopak. Jsou na to s mužem právem hrdí. Už 2 roky je jejich součástí dcera Dorotka. Proč se rozhodli pro adopci?

 

„Nemáme žiadne konkrétne zdravotné problémy, respektíve možno máme, ale nikdy sme to neriešili. Vždy sme rodičovstvo odkladali, kým budeme mať vlastné bývanie, kým splatíme lízing, kým bude to správne prostredie a ideálne podmienky na výchovu. Boli sme mladí, mali sme ešte relatívne dosť času. Po svadbe už teda prišli tie „ideálne“ podmienky, no to naše vytúžené ideálne dieťa akosi neprichádzalo.

 

Když dítě nebude nás obou, nebude ani jednoho

A začal sa kolotoč. Vitamíny na podporu ovulácie, na zdravé spermie, detox tela, zdravá strava, počítanie plodných a neplodných dní… a NIČ. Pravidelne každý mesiac psychické zrútenie, keď prišli moje dni. Som neschopná žena, som neschopný muž, nájdi si iného, s ktorým budeš môcť mať deti a … STOP! Toto nie je to, čo chceme. Umelé oplodnenie? Sme obaja zdravotné sestry a moc do toho vidíme, no počatie touto cestou nám neprišlo prirodzené. Možno ma za tento názor veľa ľudí odsúdi, no dávať do seba hormóny, počítať dni, pichať si injekcie, riešiť darcovské spermie, ak by sa vajíčka uchytili, mať dvojičky a pod., to boli veci, ktoré sme neboli ochotní absolvovať. Ak dieťa nebude nás oboch, nebude ani jedného. A prišiel deň, keď sme sa rozhodli, že skúsime adopciu. Predstava mať doma černošku bola nesmierne lákavá a tak sme sa do toho pustili.

Išli sme na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, podali žiadosť, do pár dní sme priniesli pár dokumentov z práce, ktoré od nás požadovali a začali sme psychologickú prípravu. Bola to veľká sranda, pani psychologička bola neskutočne milá osoba, skôr sme to brali ako pokec a relax. Urobili sme pár povinných psychologických testov a po 3 mesiacoch nás zaradili do poradovníka na bábätko. Žiadali sme o černošku alebo dievčatko bielej pleti. Pri adopcii si totiž máte možnosť vybrať pohlavie, farbu pleti, vek dieťaťa, i to, či chcete dieťatko zdravé, alebo vám nevadí ani dieťa s určitým zdravotným problémom. A čakali sme.

Stále sme sa aktívne snažili, no už sme nemali plačlivé výlevy každý mesiac. Lebo sme vedeli, že raz rodičmi určite budeme. Medzitým sme byt vymenili za dom, odišla som na 3,5 roka do zahraničia, aby sme opäť pripravili ideálne podmienky pre bábo a stále sme boli v poradovníku.

 

Mají pro nás dítě!

Po mojom návrate 03. 10. 2017, nám za 2! (slovom dva) dni volali, že majú pre nás dieťa. A šoková terapia sa v tom momente rozbehla na plné obrátky. Je až paradox, že sa na ten telefonát pripravujete takmer 5 rokov, a keď vám zrazu pani zo sociálneho úradu zavolá, že tam niekde v nemocnici sa pre vás narodilo dieťatko, tak proste neviete, ako reagovať. A tak jačíte tej pani do telefónu so slzami v očiach, že akože čoooo??? Pre nás? WAW…

Adopce zajišťuje pro spoustu dětí šťastný život

V našom prípade bol postup trošku iný, nemali sme dieťa z anonymného pôrodu, no matka sa malej po pôrode vzdala. Preto bolo nutné najskôr prešetriť pomery u nej doma, či to naozaj s rozhodnutím myslí vážne a taktiež sme čakali, ako sa bude vyvíjať zdravotný stav malinkej, keďže bola tzv. hypotrofický novorodenec, lebo mala iba 2.110 gramov, čo je na donoseného novorodenca veľmi málo. Pri anonymnom pôrode musíte prísť do pôrodnice do 48 hodín od oznámenia. My sme mali celé 4 dni na to, kým sa doriešili všetky náležitosti.

Po víkende, hneď v pondelok sme prišli na úrad, podpísali sme papier, že sa na dieťa ideme pozrieť a že sme predbežnými záujemcami o dieťa, aby sociálny úrad nekontaktoval niekoho iného. V ten istý deň sme išli malinkú do nemocnice aj pozrieť. Boli sme zvedaví na to malé čudo, ktoré na fotkách nevyzeralo veľmi „ideálne“.

Každý má právo sa rozhodnúť, či sa im dieťa páči a teda začnú celý proces osvojenia, alebo toto dieťa nie je to správne pre nich a v tom prípade sociálny úrad kontaktuje ďalších v poradovníku. Vy aj naďalej zostávate v poradí, a budú vás kontaktovať pri nasledujúcom dieťati opäť. Ak tam totiž neprebehne tá správna iskra počas prvého kontaktu, a vy cítite, že toto nie je to pravé, máte možnosť odmietnuť.

 

Byli jsme nervózní a napjatí

My sme sa vydali do iného mesta, kde nás už čakali dámy zo sociálneho úradu a išli sme sa spoločne pozrieť na ten malý zázrak. Pred vstupom na oddelenie sme dostali otázku, že ako sa cítime. Aké máme pocity? A poviem vám, že to bolo zvláštne. Aký máte mať pocit, keď sa vám zrejme ide zmeniť život od základov? Je na to vôbec nejaká definícia? Má to byť nejaký špecifický pocit? Neviem, čo bolo správne. Ale boli sme nervózni a napätí. Plní očakávania.

První setkání s adoptovanou Dorotkou

Vošli sme do izby, kde malá spinkala, no ako sme prišli otvorila tie svoje obrovské tmavé oči a už bolo rozhodnuté! Ten pohľad aký hodila na môjho manžela bol jasný! Ty budeš môj tata. Vzali sme ju na ruky, rozplakali sa a položila som manželovi otázku? „Tak, čo? Budeme rodičmi?“ a môj manžel povedal: „Že veď teda asi áno“. A bolo to. Začali sme byť rodina. Zatiaľ len teoretická, lebo sme ešte museli vybaviť kopec vecí, hlavne som si musela vybaliť kufre a krabice, ktoré som si doviezla zo zahraničia, nakúpiť výbavičku, kočík, oblečenie, keďže sme nič doma nemali. Zvládli sme to všetko za 2 dni a šla som za malou do nemocnice, kde sme čakali na rozhodnutie súdu na predbežné zverenie do starostlivosti takmer 2 týždne.

Bol to nekonečne dlhý čas, a bola som zo slovenského súdnictva sklamaná, že im to trvá tak dlho, no nemali sme inú možnosť. Bola som s malou izolovaná, keďže sme boli na detskom oddelení, kde vládla črevná viróza a bála som sa prípadnej infekcie. No personál bol neskutočne nápomocný a milý. Až konečne prišiel deň, keď pani zo sociálneho úradu priniesla rozhodnutie súdu a mohli sme odísť domov ako RODINA.

V priebehu roka sme absolvovali niekoľko súdov, kedy vám zveria dieťa do predosvojiteľskej starostlivosti, ďalší na zbavenie rodičovských práv biologickej matky na dieťa a posledný na osvojenie si dieťaťa. Po poslednom súde, ktorý bol na deň a hodinu presne rovnaký ako čas prvého telefonátu, súd vydal rozsudok, že naše mená budú zapísané do rodného listu dieťaťa. TÝM SME SA STALI OFICIÁLNOU RODINOU!“

Katka s manželem nedají na adoptovanou dceru dopustit